facebook Newsletter Kontakt
<>   HRÁME   28/09   VZKRIESENIE   19.00   VSTUPENKY

ROZHOVOR S REŽISÉRKOU JÚLIOU RÁZUSOVOU

23. 03. 2017

ROZHOVOR S REŽISÉRKOU JÚLIOU RÁZUSOVOU

Júlia Rázusová  je považovaná za režisérku moderného divadelného jazyka a silných ľudských tém. Siaha po dielach, ktoré prinášajú živé generačné výpovede a ona ich dokáže sugestívne a jedinečne, presvedčivo, s nadhľadom i patričnou dávkou humoru interpretovať.  V aktuálnej divadelnej sezóne 2016/2017 režijne naštudovala hru Deň, keď zomrel Gott, s ktorou sa Prešovské národné divadlo bude uchádzať o niektorú z cien na tohtoročnom festivale Nová dráma / New drama 2017. Na objednávku Mestského divadla Žilina režijne pripravuje inscenáciu hry Triedny nepriateľ, ktorá vznikla adaptáciou scenára úspešného rovnomenného filmového diela slovinských autorov Nejca Gazvodu,  Roka Bičeka a Janeza Lapajne a žilinské divadlo ju uvedie v slovenskej premiére 8. apríla 2017.

 

Na otázky Mestského divadla Žilina odpovedá Júlia Rázusová

 

Prijali ste ponuku Mestského divadla Žilina na umeleckú spoluprácu a pod vašim režijným vedením práve prebiehajú skúšky novej hry. Prečo ste sa rozhodli preniesť na javisko práve tento, pôvodne filmový titul? 

„Zhodou okolností túto predlohu som pôvodne plánovala realizovať v inom divadle a pre žilinský súbor som mala pripravený iný titul. Následne ma, ale špecifické zloženie súboru inšpirovalo práve k tejto adaptácii. Aktuálna spoločenská situácia a posadnutosť ľudí hľadaním vinníka a konšpiráciami, definovanie nacizmu, či názorová manipulácia sú nepríjemne prítomné v jednoduchom príbehu vzopretia sa triedy proti svojmu učiteľovi, ktorého označia za nacistu.

Môj režijný koncept vychádza zo slova post truth (post pravdivý), kedy pre nás prestanú byť zaujímavé objektívne skutočnosti a zaujíma nás len naše presvedčenie, naplnenie našich domnienok o veci a emócie valcujú úsudok. Vytvoríme si vlastnú paralelnú realitu, o ktorej dokážeme presvedčiť seba i ostatných o čomkoľvek. Na druhej strane ide o posúdenie miesta empatie, zvládania tlaku a nárokov, odhaľuje ľudí v krehkosti a čiernobielosti, v ktorej sa mladý človek na prelome dospelosti nachádza, radikálne a nekompromisné obdobie, ktoré nás hrotí a formuje.“

Bude divadelný Triedny nepriateľ  iný ako jeho filmový predobraz ? Ak áno, v čom sa bude odlišovať?

„Ide o veľkú výzvu, keďže filmový jazyk pracuje s inými výrazovými prostriedkami ako divadlo. Divadelné spracovanie v rovnakej miere ako filmová predloha provokuje k uvažovaniu nad našimi rozhodnutiami a  reakciami, je psychologickou hrou každej motivácie a kroku,  ktorý postavy urobia. Prestáva byť podstatné, či ide o mladých ľudí, podstatným sa stáva charakter človeka. Najväčšie katastrofy ľudstva nastali, keď sa masa presvedčila o nejakom vinníkovi a ukázala prstom na nejakú rasu, človeka, krajinu v presvedčení, že práve oni môžu za ich problémy. Je pre nás ťažké si uvedomiť, že niektoré veci sú výsledkom len našich rozhodnutí a zodpovedáme za ne len my.“

Prečo by diváci mali vidieť túto hru?

„Táto adaptácia vedie jednoznačne k diskusii. Neobracia sa na človeka zvonku s naliehavou témou histórie, ani brutalitou zo súčasnosti. Útočí na jeho vnútorné presvedčenia a inštinkty človeka. To, ako vzájomne do seba nevidíme, netušíme, čo sa v ktorom z nás odohráva. Na barikády sa stavajú ľudia, ktorí nie sú vo svojom vnútri a vo vzťahoch spokojní. No a tragédiou sa stane keď sa konár stromu neohne, ale zlomí. V tejto hre sa do vedenia študentskej vzbury dostáva citlivý chlapec, ktorému zomrela mama. Vo svojej bezradnosti ako spracovať bolesť z tejto straty si nájde obeť, svojho nového triedneho učiteľa.  V každej z postáv máme šancu vidieť svoje rozhodnutia a konania v celom spektre od ľahostajnosti, imitácie až k vzdoru. V kolektíve sa tieto postoje môžu stať pohonom masy.“

Čo hovoríte na spoluprácu s mladým hereckým súborom žilinského divadla?

„V obsadení ma inšpiroval Boris Zachar v opozícii k vekovo generačnému súboru. Dotýkame sa osobných tém a postojov, čo je myslím pre nás všetkých veľmi zaujímavé. Rovnako herci majú veľmi ťažko postavenú úlohu, kde sa pre nich jediným východiskom stávajú situácie. Nemajú v texte naformulované príťažlivé myšlienky, musia ich zahrať, rovnako je to s humorom, všetko vychádza len z príbehu. Herci prijali výzvy, čo sa týka živých hudobných vstupov a dokážu tvoriť veľmi náročného kolektívneho hrdinu postaveného na detailoch jednotlivých charakterov a veľkej presnosti, čo veľmi oceňujem. Ivka Kubáčková zaujímavo zvláda výzvu zahrať si štyri rôzne postavy zastupujúce školský systém v hre.“

Čo je pre vás inšpiráciou pri autorskej i režijnej práci?

„Paradoxne limity a obmedzenia sú po obsahovej aj formálnej stránke pre mňa inšpiráciou. Tie nás provokujú hľadať úniky, nové riešenia a uhly pohľadu na veci. Inšpirujú ma ľudia, ktorí robia svoju prácu radi a chuť ísť na hranice možného. Pár mesiacov dozadu som sa vrátila z Tel Avivu, kde som zažila veľmi inšpirujúce, intenzívne tvorivé stretnutie s režisérmi do 35 rokov z celého sveta.“

Ktorý umelecký projekt bol pre vás osobne významný, možno i prelomový?

„Veľa spomínam na Maslowskej text Dvaja úbohí Rumuni hovoriaci po poľsky v Divadle Andreja Bagara v Nitre. Bola to moja prvá hra v profesionálnom divadle po škole. Musela som si sformulovať princípy tvorby a mieru partnerstva s hercom, ako vnímať diváka a dramaturgiu divadla, zodpovedať si otázku, či ma vôbec režírovanie v štátnych divadlách napĺňa. Rovnako túto profesiu skĺbiť s rodinou, ktorú ako žena matka mám. Tieto otázky som si práve pri tomto projekte zodpovedala a veľmi ma teší, že túto prácu môžem robiť.“

Rovnomennú divadelnú adaptáciu filmového príbehu Triedny nepriateľ realizovala dramatička Michaela Zakuťanská. Vy a Michaela Zakuťanská si zaiste nielen umelecky veľmi dobre rozumiete. Odkedy sa datuje vaša úspešná spolupráca, vaše tvorivé prepojenie?

 „S Mišou sa poznáme už od školy, kde sme spolupracovali na školských projektoch. Pochádzame obe z Prešova, tak zavážil tento faktor.  Máme spolu veľa spoločných tém, o ktorých nás baví hovoriť a v neposlednom rade nás spája humor, ktorý Miša, ako jeden z mála autorov, vie písať.“

V  Prešove ste v roku 2013 založili Prešovské národné divadlo, za jeho koncept ste získali nomináciu na objav roka v súťaži Dosky 2014. Prečo ste sa rozhodli založiť divadlo, čo bolo hlavným impulzom pre jeho vznik a ako hodnotíte jeho pôsobenie v slovenskom divadelnom priestore?

„PND je  jedna z podôb tvorenia divadla, ktoré ma napĺňa. Z generačnej spolupráce autor režisér sa to presunulo aj do polohy herecko-režijnej spolupráce a pomaly sa nám z toho na Východe buduje také herecké laboratórium pre tvorbu nového divadelného jazyka. Baví ma na tom celom najmä sloboda, ktorú pri tom celom máme. Sami rozhodujeme o otázkach ako, prečo, kedy, o  každom áno či nie.“

Aké sú vaše najbližšie umelecké plány, čomu sa budete venovať?

„Teším sa na hru súčasného francúzskeho autora Joela Pommerata, ďalej projekt Kramer verzus Kramerová a pohľad na súčasné patchworkové rodiny, pripravujeme taktiež novú hru v rámci PND, no a po dlhšej dobe pripravujem aj autorskú hru pre mladšieho diváka na tému šikany.“


Ďakujeme vám za rozhovor.