facebook Newsletter Kontakt
<>   HRÁME   26/04   VZKRIESENIE   19.00   VSTUPENKY

POSOLSTVO K SVETOVÉMU DŇU DIVADLA

24. 03. 2016

POSOLSTVO K SVETOVÉMU DŇU DIVADLA

Medzinárodný divadelný inštitút (ITI) - celosvetová mimovládna divadelná organizácia s prepojením na UNESCO - inicioval v roku 1962 prvý Svetový deň divadla pri príležitosti otvorenia Divadla národov v Paríži. Odvtedy každý rok ITI požiada jednu z výrazných osobností dramatického umenia o posolstvo k 27. marcu, ktorý je Svetovým dňom divadla. Prvým autorom posolstva bol Jean Cocteau. Tento rok prijal túto úlohu ruský režisér a divadelný pedagóg ANATOLIJ VASILIEV.


Potrebujeme divadlo?

Túto otázku si kladú tisíce sklamaných divadelných profesionálov a milióny ľudí, ktorých už unavuje.

Načo ho potrebujeme?

V čase, keď je javisko také mizerne malé, v porovnaní s priestranstvom miest a rozlohou štátov, kde sa odohrávajú skutočné tragédie reálneho života.

Čím je pre nás?

Sú to pozlátené galérie divadelných sál, zamatové kreslá, špinavé kulisy, utrápené hlasy hercov alebo naopak – „blackboxy“ plné blata a krvi s množstvom besniacich nahých tiel.

Čo nám môže povedať?

Všetko!

Divadlo dokáže povedať všetko.

Aj to, ako žijú bohovia na nebesiach, aj to, ako sa trápia väzni v podzemných kobkách, aj ako vášeň zušľachťuje a láska ničí, aj ako sa dobrý človek stáva zbytočným a ako vládne klamstvo, aj ako žijú ľudia v bytoch a deti v táboroch pre utečencov, aj to, ako sa niekto vracia do púšte, aj ako sa lúči s najbližšími, divadlo dokáže povedať všetko.

Divadlo bolo a zostane navždy.

A teraz, posledných päťdesiat až sedemdesiat rokov, je divadlo obzvlášť potrebné. Pretože spomedzi všetkých verejných umení iba divadlo sa šíri od úst k ústam, z očí do očí, od rúk k rukám a od tela k telu. Nepotrebuje sprostredkovateľa, dve bytosti od seba delí iba priehľadná strana sveta, nie juh, ani sever, ani východ, ani západ – iba svet sám osebe, rozžiarený zo všetkých štyroch strán, svet okamžite rozpoznateľný pre každého priateľsky či nepriateľsky naladeného človeka.

Potrebujeme rôznorodé divadlo.

Zo všetkých foriem divadla bude vždy záujem predovšetkým o jeho archaické formy. Divadlo rituálu nemusí byť kontrastom k divadlu „civilizovaných“ národov. Svetská kultúra sa vnútorne vyprázdňuje, takzvaná „kultúrna informácia“ nahrádza základné jednoduché pravdy a stretnutie s nimi.

Divadlo je otvorené. Vstup voľný.

Dočerta aj s telefónmi a počítačmi – choďte do divadla, obsaďte celé rady v parteri a na balkónoch, načúvajte slovám a pozerajte sa na živé obrazy – pred vami je divadlo, neodmietajte ho a nevynechajte ho zo svojho uponáhľaného života.

Potrebujeme akékoľvek divadlo.

Len jedno divadlo nám určite netreba – divadlo politických hier, politických pascí, divadlo politikov, divadlo politiky. Nepotrebujeme divadlo každodenného teroru – osobného ani kolektívneho, divadlo mŕtvol a krvi na uliciach a námestiach, v hlavných mestách i provinciách, ani divadlo stretov náboženských a etnických skupín.


 

Anatolij Vasiliev
(*4. máj 1942, Danilovka, Rusko)

Svetoznámy ruský režisér a divadelný pedagóg, zakladateľ moskovskej Školy dramatického umenia. Pedagogicky pôsobil a pôsobí na viacerých prestížnych divadelných školách – moskovskom GITIS-e, lyonskom ENSATT-e, v Grotowského inštitúte vo Vroclave a ďalších. V 70. rokoch 20. storočia sa zviditeľnil inscenáciou Vassy Železnovovej od Maxima Gorkého, ale úspech mala aj jeho inscenácia slovenskej drámy Osvalda Zahradníka Sólo pre bicie hodiny. Od založenia vlastnej školy v roku 1987 sa intenzívne venuje výskumu divadelného jazyka. Experimentuje s hercovým hlasom aj fyzikalitou, pozornosť venuje tiež transformácii slova na zvuk, hudbu či pohyb. Naštudoval desiatky inscenácií v celej Európe, k tým najznámejším patria: V. Slavkin – Cerceau (Divadlo na Taganke, 1985), M. J. Lermontov – Maškaráda (Comédie Française, 1992), Jeremiášove lamentácie (Avignonský festival, 1997), H. Müller – Medea Material (Škola dramatického umenia, 2001). Od roku 2006 je režisérom na voľnej nohe a pravidelne pripravuje inscenácie po celej Európe.