facebook Newsletter Kontakt

NA NAŠICH DOSKÁCH OŽIJE ANTICKÝ MÝTUS

20. 02. 2016

NA NAŠICH DOSKÁCH OŽIJE ANTICKÝ MÝTUS

Začali sme skúšať novú inscenáciu hry súčasného nemeckého autora Rolanda Schimmelpfeniga IDOMENEUS v réžii Eduarda Kudláča, ktorej slovenskú premiéru pripravujeme na 19. marca. Ako uviedol Edo Kudláč pre časopis .týždeň, po Nevine v SND prichádza preňho ďalšia výzva: "Text hry je zaujímavý témou i formou. Nie sú v nej postavy tak, ako ich poznáme. Nie sme svedkami žiadnych situácií, ale verbalizovaného príbehu."


Podľa google by boli všetci mŕtvi
.eduard Kudláč sa spovedá .Elene Akácsová

Vo februári stihol mať v SND premiéru hry Nevina, vernisáž fotografií v galérii plusmínusnula v Žiline a v Mestskom divadle Žilina už začal skúšať novú hru. Divadelný režisér a fotograf Eduard Kudláč však tvrdí, že ku svojmu životu prácu nepotrebuje.

. na režírovaní mám najneradšej skúšanie.
Niežeby som nemal rád hercov, ale je to komplikácia vysvetľovať, aby niečo robili tak, ako si to želám, a zároveň boli presvedčení, že je to ten najlepší variant. V mysli to funguje krásne a bez chýb, potom príde realita. Réžia v praxi nie je moc umelecká profesia. Umenie je to, ako si text režisér vyloží, samotná realizácia je viacmenej naháňanie ľudí po javisku, odkiaľ kam majú ísť a prečo. Druhá polovica práce je psychológia, presvedčiť hercov, že to, čo som vymyslel, má zmysel aj pre nich. Majú právo klásť otázky, oni na tom javisku nakoniec stoja.

. keď sa utrhnem, chodím fotiť.
Nevnímam to úplne ako ventil, skôr ako príjemnú prácu. Môžem premýšľať, ale nemusím to nikomu explikovať. Fotoaparáty už som vyskúšal takmer všetky. Kúpil a predal. Pri fotení totiž stoja proti sebe dve veci – optimálna kvalita výstupu a spôsob, ako sa s tou technikou robí. Nikto ešte nevymyslel úplne ideálny stroj, každému niečo chýba. A nakoniec som sa vrátil úplne na začiatok, pretože v konečnom dôsledku tá technika vôbec nie je dôležitá.

. som Žilinčan.
Keď sa vraciam domov a vidím Malú Fatru, slzy sa mi tlačia do očí. Nikdy som si nezvykol na bratislavský horizont, je depresívny. Na turistiku si s rodinou chodíme oddýchnuť, ale vždy sa do krvi pohádame. Mám celkom pevnú vôľu a syn to má po mne, absolútne. Zostane stáť, odmieta ísť ďalej, ja kričím na neho, manželka na mňa, z relaxu sa stáva stres. Kedysi som lyžoval, potom som si škaredo zlomil nohu a dostal som strach. Chcel som ho vytesniť hneď nasledujúcu sezónu na tom istom kopci, ale stratil som z lyžovania radosť. Tak som to zabalil.

. Zožral by som všeličo.
Veľa. Napríklad čokolády, musím sa premôcť, inak by som zjedol tri. Vôbec nemám ten reflex, že už máš dosť. Teraz som na prevýchove, vzdal som sa nejakých vecí, lebo si myslím, že som si na ne príliš zvykol a ide to aj bez nich. Pil som tak 58 malých espress denne a bol som nervózny. Teraz pijem bezkofeínovú kávu ako placebo. Ale aj normálna káva je placebo, keď si spravím špaldovú kávu, nakopne ma to rovnako. Človek je naozaj zvieratko.

. nikomu nedám do ruky svoj foťák ani počítač.
Som na svoje veci háklivý, dávam si na ne pozor. Vadí mi, keď niekto s tými vecami nenarába ak, ako by som s tým narábal ja. Potom je zle, vybuchnem. Ale v mojom okolí už to nikto nerobí, ani syn, on má svoj tablet, tak som to vyriešil. Ide to do peňazí, ale rodina drží pokope.

. čiapku nosím permanentne, aj keď skúšam.
V divadle je prievan. V národnom najväčší, začnú ma rezať oči, kašlem. Po 3 mesiacoch skúšania vždy skončím zruinovaný. Mám chronický zápal dutín, dlhodobo som bol závislý na kvapkách do nosa, mal som dva typy tých úžasných sprejov, to sa musí dostať až do mozgu. Aj som trochu hypochonder. Za to môže internet. Alebo dlhodobá spolupráca s Burlasom. Keď ochoriem, prečítam si, čo by mi tak asi mohlo byť a príznaky sa začnú objavovať aj samé. Diagnostikoval som si už veľa druhov rakovín. Lekár mi povedal, že podľa google by boli mŕtvi všetci.

. som lenivý aj na to meniť niečo na mojom živote.
Niekto túži mať znovu o desať rokov menej, ja už by som nechcel prechádzať tým optimistickým utrpením. Už sa ani nič nechcem učiť, ja by som si už len vybral miesto, kde by som oddychoval. To by som chcel, presťahovať sa k moru. Na skalnaté toskánske pobrežie. Nejaké bralo by tam byť muselo! Miesto ľudí. A jachta. Neni to lacné, také sny, no.

.elena Akácsová
21. február 2016, .týždeň 8/2016

 


FOTOGALÉRIA