facebook Newsletter Kontakt
<>   HRÁME   28/09   VZKRIESENIE   19.00   VSTUPENKY

27. MAREC - SVETOVÝ DEŇ DIVADLA

24. 03. 2017

27. MAREC - SVETOVÝ DEŇ DIVADLA

 

 

 

 

Svetový deň divadla si pripomíname 27. marca na podnet Medzinárodného divadelného inštitútu (ITI) už od roku 1961. Pri tejto príležitosti býva každoročne zverejnené Medzinárodné posolstvo, ktorého autorom je vždy svetovo známa divadelná osobnosť. Autorkou tohtoročného posolstva je francúzska herečka Isabelle Huppert.

Isabelle Huppert sa narodila v roku 1953 v Paríži a vyštudovala parížske konzervatórium Conservatoire national supérieur de musique et de danse de Paris. Počas bohatej hereckej kariéry spolupracovala s mnohými známymi režisérmi – Claude Chabrol, Bertrand Tavernier, Jean-Luc Godard, Andrzej Wajda, Marco Ferreri a ďalší. Dvakrát získala ocenenie ako najlepšia herečka (cena BAFTA a César).

 

 

 


ISABELLE HUPPERT

herečka

POSOLSTVO K SVETOVÉMU DŇU DIVADLA 2017

 

Tak sme tu opäť. Už 55 rokov sa každoročne na jar koná Svetový deň divadla. Jeden deň, teda 24 hodín, ktoré začínajú divadlom nó a bunraku, prechádzajú cez pekinskú operu a kathakali, pristavia sa na ceste medzi Gréckom a Škandináviou, idú od Aischyla k Ibsenovi, od Sofokla k Strindbergovi, z Anglicka do Talianska, od Sarah Kane k Pirandellovi, a je tam okrem iného aj Francúzsko a Paríž, svetová metropola, ktorá je prvá v počte hosťovaní zahraničných súborov. Ďalej nás našich 24 hodín vedie z Francúzska do Ruska, od Racina a Molièra k Čechovovi, potom prechádzajú cez Atlantik, aby skončili v nejakom kalifornskom kampuse, kde mladí ľudia možno nanovo vynájdu divadlo. Pretože divadlo sa vždy znovuzrodí zo svojho popola. Ono je len konvenciou, ktorú treba neúnavne narúšať. Len tak ostane nažive. Divadlo má bohatý život, ktorý prekračuje priestor a čas, najsúčasnejšie hry vyživuje tradícia minulých storočí, najklasickejšie tituly sa stávajú modernými vždy, keď ich nanovo uvádzame.

Svetový deň divadla samozrejme nie je deň v banálnom zmysle našich každodenných životov. Oživuje ohromný časopriestor a keď hovorím o časopriestore, chcela by som pripomenúť francúzskeho dramatika, geniálneho a nenápadného zároveň, Jeana Tardieua. Pokiaľ ide o priestor, Tardieu sa pýta, aká je najdlhšia cesta od jedného bodu k druhému. Ak ide o čas, navrhuje merať v desatinách sekúnd čas, ktorý treba na vyslovenie slova „večnosť“. A o časopriestore hovorí: „Pred spaním si zafixujte v mysli akékoľvek dva body v priestore a vyrátajte, koľko času treba, aby ste vo sne prešli od jedného k druhému.“ Ja som si zapamätala najmä to „vo sne“. Zdalo by sa, že Jean Tardieu a Bob Wilson sa stretli. Náš svetový deň divadla je možné zhrnúť do jednej vety aj slovami Samuela Becketta, ktorý necháva svojím expresným štýlom prehovoriť Winnie: „Ó, aký pekný deň to bude bol.“

Bolo pre mňa cťou, že ma oslovili napísať toto posolstvo. Uvažujúc o ňom som si spomenula na všetky tie sny a všetky tie obrazy. Preto neprichádzam do sály UNESCO sama, sprevádzajú ma všetky postavy, ktoré som kedy zosobnila na javisku, tie roly, ktoré zdanlivo opúšťame po derniére, ale ktoré v nás vedú svoj podprahový život, pripravené podporiť alebo zničiť úlohy, ktoré prídu po nich: Faidra, Araminta, Orlando, Hedda Gabler, Médea, Merteuil, Blanche Dubois… Sprevádzajú ma aj všetky postavy, ktoré som milovala a ktorým som tlieskala ako diváčka. A v tomto ohľade patrím celému svetu. Som Grékyňa, Afričanka, Sýrčanka, Benátčanka, Ruska, Brazílčanka, Peržanka, Rumunka, Japonka, Marseillanka, Newyorčanka, Filipínka, Argentínčanka, Nórka, Kórejčanka, Nemka, Rakúšanka, Angličanka, som naozaj celosvetová. Toto je naozajstná globalizácia.

V roku 1964, pri príležitosti dňa divadla, oznamoval Laurence Olivier, že po viac ako storočí bojov bolo konečne vo Veľkej Britániii zriadené národné divadlo, od ktorého zároveň chcel, aby sa stalo divadlom medzinárodným, minimálne svojím repertoárom. Veľmi dobre vedel, že Shakespeare patrí všetkým, všade na svete. Páčilo sa mi zistenie, že prvé posolstvo Svetových dní divadla v roku 1962 bolo zverené Jeanovi Cocteauovi; úplne oprávnene, všakže, keďže ide o autora „Cesty okolo sveta za 80 dní“. Ja som absolvovala cestu okolo sveta inak, vykonala som ju v osemdesiatich inscenáciách či osemdesiatich filmoch. Hovorím aj o filmoch, lebo nijako nerozlišujem medzi hraním v divadle a hraním vo filme, čo ľudí prekvapí vždy, keď to poviem, ale je to pravda, je to tak. Žiadny rozdiel.

Keď tu rozprávam, nie som sama sebou, nie som herečka, som len jednou z tých mnohých postáv, vďaka ktorým divadlo stále jestvuje. Je to tak trochu naša povinnosť. A naša potreba, takpovediac, nie sme to my, vďaka komu divadlo existuje, ale skôr vďaka nemu my existujeme. Divadlo je veľmi silné, ono odolá, prežije všetko, vojny, cenzúru, nedostatok peňazí. Stačí povedať „scénografiu tvorí holá scéna v bližšie neurčenom období“ a nechať vstúpiť herca. Alebo herečku. Čo on urobí? Čo ona povie? Budú hovoriť? Publikum čaká, dozvie sa to, publikum, bez ktorého by nebolo divadlo. Na to nikdy nezabúdajme! Jeden človek v publiku je už publikum. Ale priveľa prázdnych stoličiek, to predsa len nie! Iba ak u Ionesca… Tam na konci Starenka hovorí: „Áno, áno, umierame v plnej sláve... Umierame, aby sme sa stali legendou… Aspoň po nás pomenujú ulicu…“

Svetový deň divadla existuje už 55 rokov. Za 55 rokov som ôsmou ženou, ktorú požiadali, aby predniesla posolstvo, hoci neviem, či je slovo „posolstvo“ správne. Moji predchodcovia (mužský rod sa ponúka!) hovorili o divadle imaginácie, slobody, originality, spomínali multikulturálnosť, krásu, kládli otázky bez odpovedí. V roku 2013, teda len pred štyrmi rokmi, Dario Fo povedal: „...jediné riešenie krízy spočíva v nádeji na veľký hon na čarodejnice namierený proti nám, najmä proti mladým, ktorí sa chcú naučiť divadelnému umeniu – tak sa zrodí nová diaspóra divadelníkov, ktorá bude nepochybne z tohto tlaku čerpať nepredstaviteľné prínosy do novej tvorby.“ Nepredstaviteľné prínosy sú krásna formulka, vhodná aj do politického programu, nie je to tak? Keďže som v Paríži krátko pred blížiacimi sa prezidentskými voľbami, navrhujem tým, ktorí majú zdanlivo chuť nám vládnuť, aby boli vnímaví voči nepredstaviteľným prínosom divadla. Hlavne, žiaden hon na bosorky!

Divadlo je pre mňa ten druhý, je to dialóg, absencia nenávisti. Neviem, čo presne znamená priateľstvo medzi národmi, ale verím v komunitu, v priateľstvo medzi divákmi a hercami, v spojenectvo všetkých tých, ktorých divadlo spája, tých, ktorí ho píšu, ktorí ho prekladajú, osvetľujú, obliekajú, ktorí mu vytvárajú scénu, ktorí ho tlmočia, ktorí ho robia, ktorí doň chodia. Divadlo nás chráni, poskytuje prístrešie. Verím, že nás má rado – tak ako my máme radi jeho. Spomínam si na starosvetského režiséra, ktorý v zákulisí pred vytiahnutím opony každý večer hovorieval: „Nech vojde divadlo!“ To budú moje záverečné slová. Ďakujem.

 

Z originálu Preložila: Martina Mašlárová

 


FOTOGALÉRIA